Po dlhom čase…
Ahojte všetci !
Ani si už nepamätám, kedy som sem naposledy napísal. Určite aj vy ste (skoro) na túto stránku už zabudli, ale dúfam, že ste nezabudli na mňa !
Keďže od posledného príspevku prešiel naozaj dlhý čas, skoro mesiac, je ťažko si spomenúť, čo všetko sa za tú dobu stalo. Mohlo by to vyzerať také jednotvárne – papať, spinkať, plakať, kúpať. Avšak naozaj to také nie je.
Okrem toho, že som sa začal v poslednej dobe “štorcovať” (ak neviete, čo to znamená), boli ma už konečne pozrieť všetci blízky. Napríklad aj strýko Tomáš s priateľkou Jankou. Vyskúšali si ma trošku držať aj na rukách a moc som sa im páčil. Veď aj oni mne, dokonca bol tato nervózny, že sa nejako podozrivo podobám na strýka Tomáša, teda vlastne on sa podobá na mňa. Ale dosť už. 
Tiež ma prišla pozrieť aj babka Eva, babka Gabika a dedko Andrej. Dokonca som bol aj ja na svojej prvej návšteve u babky Evy – potom sme sa boli vonku prejsť a babka si vyskúšala šoférovať moje fáro (čítaj kočík). Návšteva u babky Gabiky a dedka Andreja tiež nesmela chýbať a musím povedať, že sa mi veľmi páčia tieto výlety. Najmä keď ideme niekam von. Keď ma mamička oblečie, okamžite pochopím, že sa niekam ide, že už zachvíľu budem vo svojom kočíku a to sa mi veľmi páči. Aj keď celý tento čas prespím – ale možno sa mi to páči práve preto
Prišli ma pozrieť aj mamičkine kamošky – Angelika a Monika, tiež aj Ildi. Doniesli mi aj nejaké vecičky, aj keď nemám žiaden sviatok, čím ma to potešilo ešte viac.
Už som bol aj v zahraničí – s mamičkou a oteckom sme boli na výlete v Hainburgu. Nabudúce ale pôjdeme, až keď mi spravia pas – bude to môj prvý doklad s fotkou (preukaz poistenca už mám). Vraj by z toho mohli byť problémy. Cssss.
No a keď sa vrátim k tomu “štorcovaniu” (takže už viete, čo to je)… Neviem ešte rozprávať, a tak všetky moje pocity dávam najavo buď hlasným krikom (a plačom) alebo sa krásne usmievam V poslednej dobe sa mi okrem úsmevu stáva, že sa často ozývam a som akýsi nepokojný. Nie, nič mi nie je, teplotu nemám, zdravý som ako rybička, dokonca som už presiahol hranicu 4. kíl… Ak zrovna nespím, tak sa ozývam a vyžadujem si pozornosť. Niekedy som nepokojný aj keď papám, mrvím sa, hýbem sa, kopkám a neviem sa normálne napapať. Možno to píšem trošku prehnane, nie je to vždy takto, len som to doteraz vôbec nerobil.
Mamička a otecko sú ale stále veľmi trpezlivý, starajú sa o mňa ako v bavlnke, kúpeme sa každý druhý deň a keď sa dá, tak sa snažíme čo najviac chodiť aj von. Keď sa mi to tak veľmi páči. Nanešťastie je vonku zima, čo by až tak nevadilo. Vadí nám ale sneh, v ktorom sa môj kočík (trochu tažšie) brodí, a tak musíme počkať, kým sa to všetko roztopí.
Na záver ako vždy nejaké fotografie… Mám ich naozaj veľa, preto je ťažšie povyberať tie najkrajšie. Aj tak som najkrajší naživo a preto ma musíte čo najčastejšie navštevovať. A viete prečo ? Pretože rastiem kažým dňom a mohli by ste niečo prepásť… Tiež by som nebol rád, kebyže sa najbližšie vidíme až keď budem maturovať
Pá pá
Váš Šimonko